Ešte v roku 2019 pripravila slovenská literárna historička Lenka Rišková na vydanie vo vydavateľstve Slovenskej akadémie vied VEDA básnickú tvorbu Bohuslava Tablica (1769 – 1832) zo štyroch zväzkov Poezyí (1806, 1807, 1809, 1812), zhrnutú do jediného, rovnomenného zväzku Poezye. Po vyše dvesto rokoch to bolo prvé printové vydanie Tablicovovho básnického a prekladateľského diela predstavovaného Poezyami (L. Rišková pritom už jedno takéto podujatie má za sebou, keď v roku 2016 pripravila po 215 rokoch reedíciu Muzy ze slovenských hor Juraja Palkoviča).

V úvodnej literárnohistorickej stati Básnik a jeho Poezye Lenka Rišková zachytila zdráhavé prijímanie Tablicovej pôvodnej i prekladateľskej tvorby (Ján Kollár, Jozef Miloslav Hurban, Jaroslav Vlček, Pavel Bujnák, Rudo Brtáň, Stanislav Šmatlák a ďalší), pričom bola poväčšine vyzdvihovaná Tablicova zásluha na rozvoji literárneho dejepisectva. V každej zo štyroch kníh nesúcich názov Poezye totiž predchádzala vlastnej a prekladovej tvorbe Bohuslava Tablica literárnohistorická časť Paměti česko-slovenských básnířův aneb veršovcův, kteříž se buďto v Uherské zemi zrodili, aneb aspoň v Uhřích živí byli. L. Rišková sa svojou interpretáciou pokúsila rehabilitovať Bohuslava Tablica ako básnika. Proti ahistorickému chápaniu Tablicovej tvorby Jozefom Miloslavom Hurbanom či Jaroslavom Vlčkom sa oprela o výklady Štefana Krčméryho či Pavla Bujnáka, ktorí prejavili porozumenie pre dobové estetické konvencie a požiadavky. Cez túto optiku však podľa L. Riškovej časťou básnickej tvorby Bohuslava Tablica nebadane vstupovali do slovenskej literatúry prvky novej kvalitatívnej úrovne.

Práve niekdajšie uprednostňovanie literárnohistorickej (a vďaka jeho dvom zväzkom Slovenští veršovci aj editorskej) činnosti Bohuslava Tablica vytvorilo predpoklady pre jej oddelené vnímanie od básnickej (a prekladateľskej) tvorby a v konečnom dôsledku aj pre jej samostatnú knižnú prezentáciu. Rozdelenie integrálnej jednoty Poezyí nastalo už vydávaním samotných Pamětí v sedemdesiatych rokoch vo faksimilovanom vydaní (1972) a onedlho aj vo vnútrojazykovom preklade Ruda Brtáňa (1974, reedícia 2000). Teda okrem toho, že v minulosti bolo vydávanie tohto integrálneho celku podriaďované edičným možnostiam a plánom, možno za týmito riešeniami čítať aj zameranie jednotlivých edičných projektov. Bolo motivované – pravdepodobne aj pod tradovanou sugesciou Jaroslava Vlčka, ktorý Tablicovu pôvodnú tvorbu fumigoval – eminentným záujmom o literárnohistorickú stránku Tablicových aktivít, a tak boli z celku vyňaté a samostatne publikované Paměti. Tým bolo Tablicovo básnické dielo na dlhý čas upozadené. Teraz sa priorita vymenila, a tak Poezye pripravené L. Riškovou prezentujú iba básnickú tvorbu Bohuslava Tablica.

Vydanie je kompromisom medzi dokumentárnym prístupom a čitateľskou prístupnosťou. Ani zďaleka to však neznamená, že editorka v mene čitateľského komfortu neprimerane zasahuje do autorského idiolektu. Edičnú manipuláciu s textom opísala poctivo. Jej riešenie o čosi viacej intervenovalo do textu než úprava Českej elektronickej knihovny: orientovalo sa predovšetkým na aktualizáciu grafického zápisu, avšak so snahou zachovať v čo najväčšej možnej miere zvukové vlastnosti špecifického Tablicovho jazyka, ktorý tvorí „istý variant česko-slovenského jazyka“ (s. 615). Otázky by mohlo vyvolávať kolísajúce zasahovanie do interpunkcie (v prípade výkričníkov neuzatvárajúcich vetu) či eventuálna emendovateľnosť jediného výskytu tvaru (napr. bratř). Tam, kde mala editorka podozrenie na chybu, zachovala zdržanlivý postoj a komentovala to pod čiarou. Na základe skusmej kolácie možno povedať, že sa vytýčeným zásadám nespreneverila (len ojedinele sa nájde preklep). Okrem toho vydanie kládlo dôraz na zachovanie pôvodného layoutu (čo by mohlo inšpirovať aj k štvorzväzkovej edícii spolu s Paměťami), takže sú zároveň zachované aj paratexty a popri paginácii celého zväzku sa objavuje aj pôvodná paginácia (vynechané sú stránkové kustódy). Editorka tiež vypracovala podrobné vysvetlivky, ktoré uľahčujú prácu s textom a sú užitočné najmä vtedy, keď by súčasného čitateľa zvádzalo „dešifrovať“ archaický text inštinktívne, no pritom nepresne. Pri „ošetrení“ textu odviedla editorka svedomitú prácu.

Lenka Rišková ponúkla textovo spoľahlivé vydanie bez dôsledkov zbytočne invazívnych intervencií či prekladu (v Brtáňovom podaní), pritom však ušetrila čitateľa recepčných ťažkostí pôvodného grafického systému švabachu (v prípade faksimile z roku 1972). Aj preto je škoda, že Paměti nevyšli spoločne s Tablicovou básnickou a prekladateľskou tvorbou, lebo podobné vydanie sa v dohľadnej dobe zrejme nezrealizuje. No je dôležité, že editorka dala aj explicitne najavo vedomie, že Paměti sú integrálnou súčasťou celku Poezyí a môžu poukazovať na potenciálne vzťahy Tablicovej poézie k „básnířům“ a „veršovcům“. Napokon, ako na to vo svojej štúdii upozornila, Jan Blahoslav Čapek nachádzal v Tablicovej poézii vplyvy Juraja Tranovského, Daniela Krmana, Samuela Hruškovica či Augustína Doležala, ktorých medailóny boli tiež súčasťou Pamětí v prvých troch zväzkoch. Rehabilitácia Tablicovej básnickej tvorby a uvedomenie si spätosti oboch zložiek Tablicových Poezyí však môžu byť zmenou perspektívy, ktorá v budúcnosti – ak to vydavateľské podmienky dovolia – povedie k ich opätovnému sceleniu.