Už podľa rovnice v titule knihy F. T. M = Futurismus (Brno, B&P Publishing 2018) je zrejmé, kto bude jej „hlavným hrdinom“. A podtitul Malý „bedekr“ futuristické avantgardy zase naznačuje, že úmysel historičky Kateřiny Hlouškovej bol doslova mapovať v priestore (pozri Rejstřík místní) i čase cesty tohto svojrázneho hnutia, ktoré je zároveň označované za prvý avantgardný smer, a s ním nerozlučne spätého umelca.

Hloušková v piatich kapitolách vykladala predpoklady a podmienky, v ktorých futurizmus vznikal, a postavy s najväčším vplyvom na jeho kreovanie optikou historičky (nie tej literárnej), no pritom neskrývala vlastnú fascináciu futurizmom. Z tejto historizujúcej perspektívy skôr jeho vývoj popisovala, než hodnotila a hierarchizovala. Knihu napísala spôsobom prístupným širokému publiku a zaplnila ju dátumami, reáliami a osobnosťami.

Nesústredila sa len na umelecký prejav futurizmu, ale podarilo sa jej načrtnúť celý životný pocit generácie, ktorá adorovala techniku, továrne, hluk, dynamiku, rýchlosť, agresivitu a národ. Kniha je rámcovaná životnými osudmi Filippa Tommasa Marinettiho. Prvá z kapitol je venovaná talianskemu básnikovi Gabriele D’Annunziovi, dekadentovi, s ktorým sa o trinásť rokov mladší Marinetti, excentrický básnik a milionár, ľudsky i umelecky konfrontoval.

Ďalej sa Hloušková venuje Marinettiho profilu a pokusu s veľkým nasadením uskutočniť odvážny umelecký a životný program, zničiť „starý svet“ a prekonať blazeovanosť fin di siéclu a dekadencie. Futurizmus sa profiloval ako komplexný umelecký a svetový názor, ktorý chcel zasahovať do všetkých oblastí ľudského života ako literatúra, výtvarné umenie, hudba, tanec, syntetické divadlo, kinematografia, architektúra, nábytok, dizajn, móda, ale aj láska, morálka, gastronómia a politika. To bola tá poézia života a život poézie, umenie života a život v umení. Následne predstavila umelecké vrenie v „najfuturistickejšom“ meste sveta Miláne a ďalších kunsthistoricky atraktívnych destináciách, ktoré súvisia s futuristickými výbojmi.

Potom naznačila vzťahy talianskeho futurizmu a jeho ruskej obdoby (najmä kubofuturizmu a egofuturizmu) a odhaľovala v českom umení futuristické prejavy a paralely s touto talianskou avantgardou, ktoré boli dlho – pravdepodobne aj pre ostentatívnosť a spájanie sa futurizmu s fašizmom – prehliadané. Za jedinú futuristicky vyhranenú českú umelkyňu podľa nej možno považovať Růženu Zátkovú. Ťažko jasne určiť vplyv futurizmu na dnešok, no Kateřina Hloušková nás presviedča, že tento zdanlivý relikt má isté presahy do dnešných dní. Mnohé aktivity futuristického hnutia možno z dnešného pohľadu vnímať ako plytké provokácie, ale v konečnom dôsledku poskytli impulzy modernému umeniu. Futurizmu, ktorý rozbíjal všetky konvencie už zo zásady, sa popritom podarilo rozbiť aj tie falošné, ale aj prispieť niekoľkými vyprázdnenými agitačnými heslami. No z trosiek „starého sveta“ ťažili nadchádzajúce avantgardné zoskupenia.

V časti Místo závěru sa pokúšala autorka uviesť na správnu mieru exponovaný vzťah medzi futurizmom a fašizmom, čo je nepochybne dôležité. Aj keby sa však autorke podarilo futurizmus zbaviť obvinení z kolaborácie s fašizmom (rozchádzali sa v antimonarchizme, v antiklerikalizme atď.), len ťažko možno ospravedlniť jeho nepríčetný militarizmus, ktorý ona považuje za naivný romantizmus (pre porovnanie, už v roku vypuknutia „Veľkej vojny“ slovenský básnik Pavol Országh Hviezdoslav napísal z rozhorčenia nad touto kataklizmou svoje Krvavé sonety) a z ktorého, zdá sa, Marinetti úplne nevytriezvel.

Veľkou zásluhou Kateřiny Hlouškovej je sprístupnenie mnohých kľúčových a ilustratívnych pasáží umeleckých textov, vyhlásení, programov a manifestov, ktoré futuristi – ako inak – v rýchlom tempe chrlili (súbor futuristických manifestov bol vydaný v štyroch knižných zväzkoch). A tak okrem slávneho Futuristického manifestu (1909) z Le Figaro si môžeme prečítať Manifest futuristickej kuchyne (1930), Futuristický politický program (1913), Manifest Futuristickej politickej strany (1915–1918) a ďalšie. Ambície totálne ovládnuť ľudský život dokladujú aj vtipné recepty futuristickej kuchyne. Hloušková tak obohatila českú dobovú (predvojnovú, ktorá okamžite reagovala na vznik futurizmu, ale aj medzivojnovú) i neskoršiu (najmä preklady a literárnohistorické state zo 60. rokoch a neskôr úsilie rehabilitovať futurizmus v českej kultúre, počnúc Františkom Šmejkalom) reflexiu futurizmu.

Isteže, takáto šírka záberu Kateřine Hlouškovej nie vždy dovoľovala preniknúť do hĺbky ideových zrážok a štiepení, ale poskytla aspoň základnú orientáciu v umeleckých polemikách tých čias. V školskej praxi – hovorím teraz o Slovensku – sa výklad, týkajúci sa futurizmu, obmedzí zväčša na klišé o Futuristickom manifeste a „oslobodených slovách“. Autorke sa však podarilo čitateľa presvedčiť, že Marinetti oslobodil aj farby, tvary, zvuky, chute, vône a hmat. Azda by si aj oslobodené tvary a farby futuristických diel zaslúžili farebné reprodukcie, celkovo však možno knihu hodnotiť ako vydarený počin.