V knižnej sérii rozhovorov z produkcie .týždňa vyšla v minulom roku okrem zaujímavých kníh Jar, ktorá zmenila Slovensko a Generál Štefánik, ktorá tvár je vaša? aj kniha Pokušenia Dominika Tatarku (W PRESS 2018). Redaktor .týždňa a filozof Anton Vydra v nej kládol otázky literárnemu vedcovi Petrovi Zajacovi, ktorý tvorbe prozaika, esejistu, publicistu a disidenta Dominika Tatarku venuje svoju bádateľskú pozornosť dlhodobo.

Kniha je určená predovšetkým širokému okruhu čitateľov a poskytuje náhľad do spisovateľovej mnohotvárnej a rozporuplnej osobnosti. V súlade s tým je rozdelená do desiatich oddielov, ktoré sú pomenované podľa niektorých Tatarkových povahových čŕt, životných etáp či jednoducho rol, ktoré vo svojom živote zastával (Sebaprepisovač, Autobiograf, Syn, Komunista, Estetik, Darca, Entuziasta, Erotik, Démonológ, Smrteľník). Tie časti spolu v istom zmysle komunikujú, sú v napätí a nasvecujú Tatarku z rôznych uhlov, pretože zložitosť človeka nemožno vtesnať do priamočiareho naratívu.

Už z predhovoru Antona Vydru Tatarkovo tajomstvo je cítiť na jednej strane fascináciu Tatarkom, na druhej strane snahu odkrývať mytológiu okolo neho, ktorú prozaik svojím pátosom a vzrušeným štýlom aj sám vedome budoval. Tatarka pritom nie je ani zbavený čara, ani glorifikovaný, vystupuje do popredia ako človek integrujúci v sebe rozpory. Čitateľ sa dozvie aj množstvo reálií a literárnych súvislostí, ktoré môžu byť doplňujúcimi vysvetlivkami k Tatarkovej tvorbe, dotvárať jej obraz a uľahčovať jej pochopenie (o absencii takých vysvetliviek pozri aj Edičné peripetie Tatarkovej neskoršej tvorby).

P. Zajac ukazuje, ako sa na Tatarkovom živote odráža aj doba, veď dve totality zažil a druhú neprežil. Vždy zaujímal k životu vášnivý vzťah a premenlivosť jeho osobnosti zrejme súvisela aj s citlivosťou na podnety. P. Zajac sa ho preto snaží zasadiť do historického, spoločenského a kultúrneho kontextu, s ktorými bol v neustálej interakcii. V dialógoch príde reč aj na problematické edičné uchopovanie Tatarkovho – najmä samizdatového – diela, na jeho rodinné zázemie, na politickú angažovanosť od podľahnutia ilúzii až po „výkřik prozření“ (Václav Havel), jeho vzťah k výtvarnému umeniu a ľudovej kultúre, neskrotný temperament, zmyselnosť vybičovanú až do erotománie, rituálne vnímanie medziľudských vzťahov atď. Jedným zo silných momentov Tatarkovho života je, že človek, ktorý tak túžil po družnosti, po komunite, po Obci božej, sa nepridal k „stádu“, mal odvahu vzbúriť sa, prevziať zodpovednosť za svoj život a stať sa izolovaným jedincom.

Možno sa rozhovory nepridržiavali tak prísne „hlavného hrdinu“, ako to bolo povedzme v prípade knihy o Štefánikovi. Anton Vydra ponechal respondentovi dostatok priestoru, nechal sa viesť smerovaním rozhovoru a jeho vstupy do rozhovoru pôsobili spontánne. Niekedy samotnej „tatarkovskej“ problematike predchádzal alebo ju dopĺňal dlhší exkurz, aby čitateľ lepšie porozumel dobovej atmosfére a súvislostiam. Napokon k všeobecnejšej problematike cieli aj samotný podtitul knihy Rozhovory o literatúre, spoločnosti a Slovákoch. Dozvedáme sa tu veľa o slovenskej a vôbec ľudskej náture, upriamuje nás to na skutočnosť, že pokušenia 20. storočia, doliehajúce na Dominika Tatarku, boli a sú aj pokušeniami a vnútornými zápasmi každého jedného človeka. Veď napokon démon prispôsobivosti, ktorý P. Zajac považuje za jednu z najpríznačnejších vlastností Slovákov, neprestal strašiť ani dnes.

Tým osobám, ktoré robia „komparz“ Tatarkovmu životnému príbehu (A. Matuška, V. Mináč, J. Mihalkovič, A. Hykisch a ďalší) a ktoré poslúžia ako konfrontácia s ním, pochopiteľne chýba taká plastickosť a zákonite dochádza pri nich k zjednodušeniu. Aj keď by sa dalo niekde polemizovať, inde čosi dopovedať, inde by sa zase vnucovali ďalšie otázky (napr. zástoj komunistického ministra kultúry a básnika Miroslava Válka na Tatarkovej izolácii), predsa rozhovory nezanechávajú čitateľa ľahostajného.

Je to Dominik Tatarka podľa Petra Zajaca, ale zdá sa, že triezvosti a vierohodnosti tohto „portrétu“ prospela vyváženosť medzi sympatiou k autorovi a odstupom od neho (P. Zajac sa s ním osobne nepoznal). Rozhovory sú nepochybne čitateľsky pútavé. Zostáva dúfať, že aj táto kniha dopomôže k oživeniu záujmu nielen o osobnosť Dominika Tatarku, ale tiež o jeho literárne dielo.