V roku 2022 vydalo editorské duo Dušan Teplan a Marián Kamenčík vo fintickom vydavateľstve FACE – Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania objemnú publikáciu Slovenský nadrealizmus v korešpondencii (1935 – 1948). Obaja editori mali na túto prácu predpoklady, pretože o fenomén avantgardnej skupiny nadrealistov (tak sa v roku 1939 nazvali slovenskí prívrženci surrealizmu, aby aj z taktických dôvodov demonštrovali organický súvis svojej tvorby s domácou literatúrou) prejavujú sústavný bádateľský záujem.
D. Teplan bol pri príprave publikácií o jednom z vedúcich teoretikov a organizátorov nadrealizmu: Mikuláš Bakoš a moderná literárna veda (2016), Mikuláš Bakoš – pluralitný literárny vedec v metodologickej diskusii dneška (spoločne so Soňou Paštekovou, 2022); M. Kamenčík spojil svoj záujem o regionálne dejiny a avantgardné hnutie v monografii Z Hlohovca do Honolulu a späť (Rudolf Dilong a hlohovská literárna avantgarda) (2019). Tento výpočet pritom nie je konečný, ich bibliografia zahŕňa aj štúdie viažuce sa k nadrealizmu publikované v časopisoch a zborníkoch a na túto tému nerezignovali ani po vydaní korešpondencie (D. Teplan začal od roku 2023 uverejňovať v časopise Romboid seriál o obľúbených lokalitách slovenských nadrealistov Bratislava v nás a mimo nás).
Vydať výber z nadrealistickej korešpondencie plánoval už M. Bakoš, napokon však ostal len pri reprezentatívnej ukážke v Slovenských pohľadoch, v ktorých v rokoch 1964 a 1965 uverejnil dve časti nazvané Z letopisov slovenského nadrealizmu a Z letopisov nadrealizmu II. Bakoš uverejnil z korešpondencie iba fragmenty, navyše miestami neprimerane zasahoval do textu. Na tento dávny projekt nadviazali súčasní editori a podarilo sa im naplniť, ba pravdepodobne aj presiahnuť ambície pôvodnej Bakošovej predstavy.
Realizácia zámeru si vyžadovala vymedziť, čo bude predstavovať korešpondenciu slovenského nadrealizmu. Korpus vznikal na princípe „vzájomného ,zomknutiaʻ korešpondenčného materiálu, ktorý približuje umelecké, organizačné či edično-vydavateľské podoby slovenského nadrealizmu“ (s. 10). Do takto definovaného súboru zhromaždili 484 listov (+ 5 otvorených listov publikovaných v tlači) medzi hlavnými protagonistami nadrealizmu (sedmička básnikov Ján Brezina, Pavel Bunčák, Rudolf Fabry, Július Lenko, Ján Rak, Vladimír Reisel a Štefan Žáry, teoretici a organizátori hnutia Mikuláš Bakoš, Klement Šimončič a Michal Považan), ale aj medzi nimi a s nadrealizmom tvorivo spriaznenými (spisovatelia Rudolf Dilong, Móric Mittelmann Dedinský, Ivan Kupec, Pavel Horov, výtvarní umelci Cyprián Majerník a Vincent Hložník, výtvarný kritik Jaroslav Honza Dubnický, ale aj českí predstavitelia surrealizmu a ďalší) či redakčne a administratívne spolupracujúcimi osobami (redaktori časopisov Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Stanislav Mečiar, predstavitelia vydavateľstiev a podobne). Výslednú publikačnú podobu korešpondenčého materiálu prirodzene ovplyvnilo aj jeho zachovanie (ak bol pôvodný list nedostupný, editori využili aspoň fragmenty z Bakošových „letopisov“).
Korešpondencia chronologicky zachytáva komunikáciu od počiatočných snáh o zorganizovanie sa do skupiny s uceleným programom až po zánik zapríčinený nástupom komunistického režimu v roku 1948. Podobu korpusu listov poznamenala tiež aktuálna lokácia jednotlivých aktérov, ich vzájomné privátne i pracovné vzťahy, napríklad V. Reisel bol odosielateľom alebo adresátom listov najčastejšie vtedy, keď študoval v Prahe alebo prázdninoval doma vo Veľkých Bielcach; najviac listov s menom J. Lenka je z jeho pedagogického pôsobenia v Humennom, Prešove a Liptovskom Mikuláši; izolácia M. Považana a Š. Žáryho od zvyšku skupiny v čase vykonávania vojenskej služby zapríčiňovala zintenzívnenie korešpondenčného styku. Pisatelia aj preto nie sú v publikácii zastúpení proporčne.
Listy dokumentujú formovanie slovenskej surrealistickej skupiny, premeny v náhľadoch na tvorbu, hľadanie publikačnej platformy, problémy s akceptáciou zo strany literárneho centra, kreovanie programu skupiny, prvotný zápal, taktizovanie za účelom legitimizácie hnutia, vytváranie priateľstiev, sympatie i konflikty a animozity, organizáciu literárnych večierkov, úsilia o vznik vlastných časopisov či nakladateľstva, nezáujem o nadrealistickú knižnú produkciu a pokusy o umeleckú výchovu publika, ambície v pôvodnej tvorbe i v sprostredkovaní moderných zahraničných autorov domácim čitateľom, propagačnú činnosť i neuskutočnené plány, otázku honorárov, zážitky i prosté klebety, bohémsky život, ľúbostné avantúry, ale aj zakladanie rodiny, opakované pokusy o odklad vojenskej služby alebo preklad na bezpečnejšie miesto, frontové zážitky, dynamicky sa meniacu dobovú spoločensko-politickú aj literárnu situáciu. Korešpondencia zároveň napovedá čosi o charakteroch jednotlivých protagonistov. Napríklad J. Lenko sa ukázal ako autonómna osobnosť, navyše sa práve on pokúšal zmierňovať pnutia medzi členmi skupiny; ako agilný, systematický, erudovaný, racionálny a organizačne schopný vystupuje M. Bakoš; V. Reisel sa javí ako ambiciózny, názorovo vyhranený, pragmatický, ba niekedy až cynický človek. Mimochodom, čosi o súkromných vzťahoch i kolektívnom povedomí vo vnútri skupiny a povahových vlastnostiach jednotlivých osobností napovedá aj skutočnosť, že sa nezachovalo príliš veľa listov, ktoré by svedčili o udržiavaní živých kontaktov R. Fabryho, J. Brezinu a J. Raka so vzdialenými členmi skupiny.
V korpuse sú listy (korešpondenčné lístky alebo pohľadnice) stručné, vecné, ale i s lyrickými pasážami, vtipom a iróniou, hravosťou a bohémskou štylizáciou, znechutením nad vidieckym či malomestským životom, melanchóliou za eufóriou zakladateľského obdobia, s ostrejším tónom, mladíckou drzosťou, ale i zdvorilosťou, až devótnosťou. Iste, nebaví nás po x-tý raz čítať Reislove ponosy na to, že poslal dve, tri, štyri básne a ani jednu z nich mu neuverejnili. Lenže tento detail ukazuje odhodlanosť predstaviteľov nadrealizmu a to, ako ťažko sa presadzovali v najvýznamnejších dobových časopisoch a – prostredníctvom replík redaktorov – aký odpor voči nim vyjadrovalo čitateľstvo.
Českého čitateľa môžu v knihe zaujať pasáže o postoji slovenských predstaviteľov k Vítězslavovi Nezvalovi a rozpusteniu surrealistickej skupiny, prejavy dôvery vo vlastné schopnosti tvoriť domácu avantgardnú poéziu nezávisle od českej podpory (podľa Bakoša „slovenskí avantgardní básnici sa môžu celkom ľahko zaobísť bez patronácie“, list V. Reiselovi z 27. februára 1938), ale aj povojnové snahy nadviazať úzku spoluprácu s českými surrealistickými spisovateľmi a výtvarníkmi a podobne.
Vzhľadom na rozsiahlosť zväzku sa editori vhodne rozhodli vysvetlivky zreteľne vizuálne odlíšiť (ako napríklad v korešpondencii Angela M. Ripellina „Do vlasti české“, 2018; tu) a umiestniť ich priamo za list. Poznámky sú pritom neraz predpokladom pre porozumenie kontextu a ich bohatý rozsah vypovedá o mimoriadnom prehľade editorov v problematike. Výnimočnú dôslednosť uplatnili pri odkazovaní na predchádzajúce vysvetlivky, aj zásluhou toho možno listy čítať s porozumením selektívne a izolovane (ojedinele sa nájde nadbytočná vysvetlivka, inak sa editorom darilo úspešne nachádzať stanovený balans medzi „pragmatickým“ a „encyklopedickým“ komentovaním). Za textovou časťou celej korešpondencie nasleduje obrazová príloha s fotografiami protagonistov publikácie a obálkami či ilustráciami ich kníh.
Orientácii v rozsiahlom korpuse listov napomáha zoznam skratiek a značiek, príručný slovník lapidárne oboznamujúci čitateľa so spomínanými osobami, inštitúciami, tlačou či literárnymi smermi, kalendárium najvýznamnejších udalostí v činnosti nadrealistov, krátke medailóny autorov a adresátov listov s dôrazom na obdobie rokov 1935 – 1948 či register listov. Oproti Bakošovej Kronike A 38 v knihe Avantgarda 38 (1969) je toto kalendárium zostručnené (neskôr bolo pretlačené aj v antológii Milana Hamadu Nadrealizmus – Avantgarda 38, 2006). Možno sa pýtať, či by v ňom nemali byť ďalšie míľniky. Editori ho zúžili od Bakošovho širšieho avantgardného pohybu na prejavy nadrealistickej sedmičky (resp. na zbierky z nadrealistickej edície Skarabeus – Krivky M. M. Dedinského a Podľa hviezd meniť masky Ivana Kunoša) a organizátorov hnutia. Ale v princípe je kalendárium len pomocným orientačným rámcom, ktorý má komunikovať so samotnou korešpondenciou. V oblasti jazykovej úpravy textu sa snažili editori nadviazať na slovenskú tradíciu vydávania korešpondencie predstavovanú najmä Jozefom Ambrušom a citlivo sa pohybovali v týchto rámcoch.
Bezmála 850-stranová kniha je vzorom heuristickej práce, dôkladnosti, systematickosti, koncentrácie a vytrvalosti (časť Zdroje dáva nahliadnuť do šírky pramennej bázy publikácie). K celkovému dojmu zväzku „nadrealistickej“ korešpondencie prispieva vkusná a prehľadná grafická úprava Márie Čorejovej s priliehavými surrealizujúcimi ilustráciami Jána Juhaniaka. Summa summarum: Slovenský nadrealizmus v korešpondencii je pravdepodobne najprecíznejšie pripravená slovenská edícia korešpondencie od čias Jozefa Ambruša.
(K pravidelnému zveřejňování příspěvků se Kanon vrátí po letních prázdninách, tj. ve čtvrtek 5. září 2024.)