V pondelok 13. februára zomrel významný slovenský literárny kritik, literárny historik a historik kultúry, prekladateľ, pedagóg a editor Milan Hamada (* 9. september 1933). Zareagovať na úmrtie človeka, ktorého smrť ma napriek vysokému veku zaskočila,  vystihnúť niekoľkými odsekmi jeho osobnosť a prácu a vtesnať bilanciu takého dlhého a plodného života do jedného textu je náročné. Azda teda výpočet biobibliografických údajov a nutná redukcia nezastrú charakteristické črty jeho života a diela.

Milan Hamada sa narodil do sveta, nad ktorým sa vznášal prízrak fašizmu, k jeho raným spomienkam patrili aj obrazy prenasledovania Židov a atmosféra vojnovej Slovenskej republiky. Dospieval zase v čase nástupu a upevňovania komunistickej totality. To poznačilo aj jeho pohľad na svet, literatúra sa mu nestala iba záležitosťou slovnej ekvilibristiky, ale médiom komunikovania bytostne dôležitých skutočností. Každá jeho činnosť nesmerovala, v chápaní Ericha Fromma, k tomu, aby niečo mal, vlastnil, ale aby sa touto činnosťou uskutočňoval.

Po vyštudovaní slovenčiny a ruštiny a následnom krátkom intermezze v martinskom vydavateľstve Osveta pod patronátom sociológa a lexikografa Alexandra Hirnera (ktorý bol roku 1958 zatknutý) sa začal formovať ako bádateľ v oblasti umeleckej literatúry. Spočiatku sa orientoval predovšetkým na vedecký výskum staršej slovenskej literatúry (výsledkom bola monografia Od baroka ku klasicizmu z roku 1967), no onedlho ho uchvátilo dianie v súčasnej slovenskej literatúre. Jeho vstup na pole literárnej kritiky šesťdesiatych rokov bol taký razantný, že iný kritik, generačne starší Michal Chorváth, hovoril o jeho kritickej invázii. Literárny vedec Fedor Matejov, ktorý sa k Hamadovej literárnokritickej práci opakovane a vari najsústredenejšie vracia, z odstupu rokov poznamenal, že nemožno premýšľať a písať o slovenskej literatúre šesťdesiatych rokov bez stretu s Hamadovou kritickou činnosťou, zhrnutou v knihách V hľadaní významu a tvaru (1966) a Básnická transcendencia (1969).

Kritickému impresionizmu čelil dôvernou teoretickou oboznámenosťou s výdobytkami formálnej a pražskej štrukturálnej školy, no silnejúcim dôrazom na antropologický rozmer literatúry a kritiky sa vyhol nadmernej scientizácii. Odvolávajúc sa na šaldovskú kritiku pátosom a inšpiráciou, čerpajúc podnety z existancializmu a fenomenológie, sa postupne etabloval v žánri na pomedzí vedy a umenia – kritickej eseji. F. Matejov upozornil na skutočnosť, že inšpiratívny čitateľský zážitok neraz prebúdzal v Milanovi Hamadovi potláčanú básnivosť, názorne to vidno napr. na eseji Malá meditácia nad Vladimírom Holanom. Okrem toho, že v priebehu šesťdesiatych rokov hľadal a nadväzoval prerušenú kontinuitu s modernistickými a avantgardnými projektmi spred februára 1948 (svojou kritickou činnosťou pomáhal pri umeleckej rehabilitácii Laca Novomeského, Valentína Beniaka, Janka Silana či nadrealistov), ako kritik prichádzajúci s vlastnou víziou sveta a literatúry v potvrdzujúcom i polemickom vzťahu sprevádzal strednú i mladú generáciu spisovateľov. Preto okrem empatického približovania sa k zmyslu diela bol Hamadov vzťah k literatúre postulatívny. V spore s Vladimírom Mináčom z roku 1964 odmietol redukovanie mnohovrstevnatosti literatúry na ideologické kritériá triednosti a straníckosti v prospech autentickosti a autonómnosti umenia. Jeho vízia sa vykryštalizovala do požiadavky, aby tvorca iba pasívne neregistroval všadeprítomný pocit ohrozenia a rozpad ľudských hodnôt (a už vôbec sa v ňom nemal kochať), aby iba neodhaľoval priepasti a dná v človeku, ale mal sa aktívne celou svojou bytosťou postaviť silám rozkladu, pričom očakával účasť tvorcovho intelektu na tomto zápase. To sa stalo obsahom Sporu s básnikom Miroslavom Válkom o jeho Milovaní v husej koži (1965). Jeho výhrady voči Válkovej zbierke prerástli do sporu s kritikom Stanislavom Šmatlákom. (Do tohto sporu vstúpil aj Miroslav Červenka, ktorý na jednej strane tvrdil, že básnik okrem vytvorenia esteticky intenzívnej výpovede nemusí nič, na druhej strane potvrdil Hamadom diagnostikované splošťovanie básnického sveta M. Válka.) Literatúra sa mala podľa Hamadu zúčastňovať na imaginatívnom premáhaní skutočnosti, mala ju dopĺňať a presahovať – transcendovať. Jeho predstavu umeleckého transcendovania skutočnosti a ľudskej účasti v básni napĺňali napríklad Milan Rúfus, Ján Ondruš, Jozef Mihalkovič, Ján Stacho, Štefan Strážay či František Andraščík.

Po intervencii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 zaujal jednoznačný postoj proti okupácii. Ako jeden z mála slovenských spisovateľov (spoločne so Zorou Jesenskou a Jozefom Bžochom) sa v januári 1969 zúčastnil pohrebu Jana Palacha. Namiesto časopisu Kultúrny život, zakázaného v auguste 1968, vznikol napriek rozbiehajúcim sa „konsolidačným“ procesom v roku 1969 nakrátko Literárny život. Milan Hamada v ňom ako šéfredaktor uverejnil sériu článkov proti zotročovaniu ducha, ktorej predchádzal emblematický text uverejnený v Slovenských pohľadoch Sizyfovský údel (tento názov niesla aj kniha z roku 1994 spájajúca texty zo šesťdesiatych rokov s tými aktuálnymi). V nasledujúcom období bol však z oficiálnej kultúry vytlačený aj on sám pre neochotu zrieknuť sa svojich názorov na okupáciu. Pravdaže, to mu prinieslo profesijnú i ľudskú izoláciu, napriek tomu na tomto stanovisku zotrval opäť ako jeden z mála slovenských intelektuálov z radov spisovateľov až do novembra 1989.

V nanútenej situácii si osvojil nerudovský postoj „… čím jsem byl, tím jsem byl rád“. Po vylúčení z literárneho života a viacerých neúspešných pokusoch nájsť si zamestnanie (malo sa to diať po zásahoch normalizačného slovenského ministra kultúry a básnika Miroslava Válka) získal pracovné miesto v Slovenskej pedagogickej knižnici, čo mu umožnilo koncentrovať sa na výskum formovania sa moderného slovenského národa, kultúry a vzdelanosti od baroka po počiatky romantizmu (miestami vstúpil aj na pôdu komeniologického bádania). Takáto pokorná a vytrvalá práca bola formou vzdoru voči ohrozovaniu ducha. Výsledky tohto bádania mohli byť publikované až po páde komunistického režimu v knihe Zrod novodobej slovenskej kultúrnosti (1995).

V normalizačnom období kompromitovania svedomia a zotročovania ducha zostal napriek upieraniu občianskych práv vnútorne slobodný. Po kolapse komunizmu sa s entuziazmom zapojil do vedeckého života. V roku 1990 vyšiel Hamadov preklad Štruktúry umeleckého textu J. M. Lotmana, ktorý mal pohotovo pripravený už na prahu normalizácie. Od roku 1990 sa stal opäť pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV (až do roku 1999; jeho prvé pôsobenie 1959–1972). Možno práve to, že po celý čas vylúčenia z verejného života nepristúpil na kompromis, mu dovolilo slobodne vyjadrovať svoje názory bez výčitiek svedomia a zášti. Preto mohol triediť hodnoty slovenskej literatúry nepredpojato, odmietal paušalizovanie a prechod k nedostatočne diferencovanému posudzovaniu prednovembrovej literatúry. Ako kritik si zachovával mladistvého ducha, keď prejavoval pochopenie aj pre nastupujúcu generáciu literátov (napr. priaznivo prijal debutovú zbierku Petra Macsovszkého Strach z utópie, nad ktorou zostávali viacerí v rozpakoch). Literárnokritické aktivity dopĺňal aj záujmom o literárne a kultúrne dejiny 20. storočia (neraz o javy prehliadané počas štyridsiatich rokov komunistickej totality), čím akoby dopĺňal projekt formovania modernej slovenskej kultúrnosti. Štúdie, eseje, publicistické prejavy od roku 1989 (roztratené po časopisoch, zborníkoch a iných knihách alebo z rukopisu) zhrnul v troch zväzkoch Kritických komentárov (2011–2013) a v knihe rozhovorov Odpovede (2013).

V šesťdesiatych rokoch v súlade so svojím programom hľadania hodnôt v slovenskej literatúre edične „oživoval“ poéziu Valentína Beniaka a Pavla Gašparoviča Hlbinu, ale aj barokovú tvorbu, v čase jeho spoločenskej ostrakizácie sa jeho edičná činnosť sústreďovala na odhaľovanie koreňov modernej slovenskej kultúry, po nežnej revolúcii zase v úlohe editora pripravil Démona súhlasu Dominika Tatarku, výbery z tvorby Vojtecha Mihálika, Jána Ondruša, antológie nadrealizmu či katolíckej moderny.

Už pred normalizáciou krátky čas externe prednášal na Univerzite Komenského a po nežnej revolúcii v pedagogickej činnosti pokračoval predovšetkým na Katedre politológie Trnavskej univerzity. Jeho študenti vydávajú svedectvo o jeho zanietenom prednášaní, láskavom humore a ľudskosti, ktorú prejavoval pri kontakte s nimi. Po rokoch vynúteného prehliadania Milana Hamadu sa mu dostalo aj zaslúžených ocenení (Zlatá medaila SAV, 1993; Cena Dominika Tatarku, 1994; Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, 2003; Cena Tatra banky za literatúru, 2013; Cena ministerky kultúry Slovenskej republiky, 2022).

Aj po opätovnom návrate do verejného života nezostal ľahostajný voči deformáciám vo vývoji spoločnosti. Ako nemlčal v otázke ideologizovania literatúry alebo v čase sovietskej okupácie Československa, nemlčal ani v čase bujnejúceho mečiarizmu, zoči-voči uzurpáciám časopisov a kultúrnych inštitúcií, strate dialogického charakteru kultúry, izolácii Slovenska od európskej kultúrnosti atď. Neodchýlil sa „nad vravu sveta“, ale vždy sa ľudsky angažoval a prejavoval záujem o veci verejné. Staval sa vehementne na odpor voči akémukoľvek prejavu zneužívania moci, či už išlo o fašizmus, komunizmus, rasizmus či nacionalizmus. Dôsledkom toho bolo, ako to sám v jednom rozhovore povedal, že jeho miesto bolo „vždy na strane nekonformných, prenasledovaných a vzdorujúcich“. Hoci posledné desaťročie žil prevažne v ústraní, záujem o literatúru a verejné dianie ho neopúšťal. Aj teraz bol znepokojený súčasnou politickou situáciou a ešte v poslednom období mi nadšene referoval o nových perspektívach, ktoré sa mu ukázali pri lektúre hlasistických predstaviteľov či prózy Ladislava Nádašiho-Jégého.

I z tohto krátkeho textu vidno, že sa dostával často do polemík, ba dokonca viaceré jeho texty niesli v názve slovo spor. Jeho polemický naturel bol prejavom vášne viesť dialóg o veciach, ktoré ho bytostne zaujali, či už krásou a pravdivosťou, alebo ich neznesiteľným nedostatkom. Svoj názor si vytváral v konfrontácii, v strete názorov, napokon o dialogickej povahe jeho uvažovania svedčí aj to, na koho všetkého sa v ňom odvolával. V hľadaní a nachádzaní pravdy bol tvrdošijný a bol ochotný neodbytne sa sporiť o slovo, o jeho najmenšie odtienky, „chytať“ za slovo. No čo iné bolo možné očakávať od človeka, ktorý sa zaoberal silou a slabosťou slova? Za čo iné mal uchopovať skutočnosť človek, ktorý sa venoval písanému slovu? Ktorý chcel politickej sile vzdorovať silou ducha? Na dobytej pravde tvrdohlavo trval, až pokým nedospel k inému poznaniu (tak sa napríklad po rokoch priznal, že sprvu nedostatočne ocenil poéziu Osamelých bežcov). Aký iný mohol byť človek, ktorý odmietol pokušenie publikovať výmenou za sebakritiku?

Milan Hamada bol skutočne rád všetkým, čím bol. Aj keď slovom láska neplytval, v skutočnosti ona bola hybnou silou jeho konania. Láska ku kráse, poézii, filozofii a vôbec kultúre a vzdelaniu mu predurčila povolanie, láska k pravde ho nútila vstupovať do sporov a pomáhala mu vydržať roky izolácie. Tvárou v tvár životným skúškam sa usiloval o ľudskú čistotu (ako to vyzdvihoval napr. aj u Janka Silana či Vincenta Šikulu) a zachovanie neporušenej ľudskej integrity. Na rozlúčku mu možno pripojiť verše jeho azda najmilovanejšieho básnika Františka Halasa, pôvodne venované F. X. Šaldovi:

„Voluntas esse“ Meč nevypadl vylomen jen byl

Dokonal Veliký condottier

sám Dante v zásvětí jej provází

a tváře bratrské se prolínají v lásce

Dovidenia, slobodný človek Milan Hamada.