…literárnej histórie je stále aktuálnou otázkou (pozri napr. nedávnu publikáciu príznačne s otázkou v titule Jak psát transkulturní literární dějiny?). Siedmy zväzok edície Ústavu pro českou literaturu Theoretica & historica O metodě literární historie (2019; zostavil Ondřej Sládek, preklad Eva Sládková) priniesol štyri state francúzskeho literárneho historika a kritika Gustava Lansona (1857–1934), ktoré svedčia o tomto procese na prelome 19. a 20. storočia. Prvé dve – Předmluva k práci Lidé a knihy (1895) a Literární historie a sociologie (1904) – boli v češtine publikované po prvýkrát, Vědecký duch a metoda literární historie (1909) a Metoda literární historie (1910) boli preložené už v 20. a 30. rokoch 20. storočia.

Prvá zo statí sa v súvislosti s Lansonovým hľadaním adekvátnej metódy literárnej histórie a kritiky vyrovnáva s prínosmi a obmedzeniami kritickej línie Sainte-Beuve – Taine – Brunetière. Ich omyly chcel korigovať koncentráciou na vlastné rysy literárneho diela (s. 15). Ale napriek výhradám svojich predchodcov oceňoval (najmä Charlesa Augustina Sainte-Beuva a Gastona Parisa), pretože na dobre vykonanú prácu možno – aj keď miestami polemicky – nadviazať, možno sa s ňou konfrontovať, stáva sa stimulom pre ďalšie uvažovanie. V texte Literární historie a sociologie načrtáva vzájomné vzťahy medzi literárnou históriou a sociológiou. Literárny fenomén vníma ako sociálny fakt, pretože medzi autorom a spoločnosťou, medzi jeho dielom a čitateľstvom či medzi národnými literatúrami dochádza k vzájomným interakciám. Dielo zostáva živým, pretože každá generácia si ho osvojuje sebe vlastným spôsobom. U Lansona je prítomná snaha uchopovať dejiny literatúry v napätí medzi jedinečnosťou génia a jeho včlenením do tradície.

Text Metoda literární historie je vlastne rozvinutím predošlej prednášky Vědecký duch a metoda literární historie. Dôležitým gestom Gustava Lansona bol dôraz na to, že metódy literárnej histórie nemôžu vychádzať z mechanickej aplikácie metód iných vedných odborov (čo v jeho čase nebolo také samozrejmé), ale že si musia vytvárať svoje vlastné špecifické postupy, ktoré budú vychádzať z povahy predmetu, teda z potrieb výskumu literatúry. Namiesto závislosti od prírodovedeckých metód sa zameral na všestranné preskúmanie diela z filologického, textovokritického a komparatistického hľadiska. Jadro Lansonovej metódy vychádza z deviatich bodov jeho známej explikácie textu (explication de texte, pozri s. 96–99), ktorú v druhej polovici šesťdesiatych rokov Jiří Látal identifikoval ako stimul textologických štúdií Oldřicha Králíka.

Lanson pochopil potrebu reflektovať prax vlastnej disciplíny. Navyše bol dostatočne inteligentný na to, aby si bol vedomý aj obmedzení svojich postupov a aby ich neabsolutizoval. Nečinil si nárok na neomylnosť, ale svojou prácou sa chcel približovať k poznaniu, ktorého najistejším výrazom sú fakty. Chápal, že v literárnej histórii sa nedá vylúčiť subjektívny prvok, no žiadal rovnováhu medzi impresionistickým posudzovaním a tým, čo možno podoprieť faktami. A najmä – poctivé priznanie týchto limitov. Okrem toho odmietal argumentačné skratky, ktoré v konečnom dôsledku viedli k nepresnostiam, a exhibicionizmus bádateľov, ktorí svojou prácou zatieňovali práve to, čo malo byť osvetlené – literárne dielo a jeho tvorcu. Neuspokojoval sa ani so štúdiom majstrovských diel, ale rozpoznal nutnosť skúmať aj druhoradé, periférne diela, ktorých prvky možno nachádzať aj v tvorbe veľkých autorov. Aj následkom tohto rozšíreného spektra skúmaných diel si v silne konkurenčnom prostredí uvedomoval nevyhnutnosť kolektívnej práce.

Lanson mal iný temperament ako jeho anglický súčasník, textový kritik Alfred Edward Housman (1859–1936), ale Lansonova dôslednosť sa dopĺňala s Housmanovým rozumom korigovaným prístupom a predznamenávala Tomaševského (1890–1957) požiadavku na dôverné oboznámenie sa s variantmi textu. Mnohé z Lansonových postulátov boli prekonané (už od 20. rokoch sa objavovala aj sústavnejšia kritika jeho postupov), ale jeho akcent na „nezaujatou zvědavost, přísnou poctivost, trpělivost k práci, podřízenost faktům, nedůvěřivost, nedůvěřivost k sobě i druhým, neustálou potřebu kritické odezvy, kontroly a ověření“ (s. 94) stále platí.

Kritériá výberu textov z Lansonovho diela pre túto edíciu nie sú explicitne formulované, možno si iba domýšľať, že ide o programové texty, ktoré majú synekdochicky, reprezentatívne zastupovať jeho základné postuláty. V doslove sa Ondřej Sládek pokúsil zhruba naznačiť kontúry dobového kontextu, v ktorom sa Lansonovo dielo realizovalo, a zachytiť českú recepciu jeho diela. V Bibliografii přeložených textů pri jednotlivých textoch editor trochu chaoticky zaznamenáva poradie bibliografických poznámok východiskového francúzskeho textu, prvého francúzskeho publikovania a prvého českého prekladu; v edičnej poznámke už jasne opísal manipuláciu s textom, kolacionoval text prítomného vydania s predošlými českými prekladmi a citoval poznámky, ktoré sa v preklade Josefa Kopala nazvanom Metoda literárního dějepisu z roku 1931 nachádzali (tie mohli byť odtlačené diplomaticky, alebo sa aktualizácii dalo vyhnúť ich novým prekladom). No aj z týchto vyradených citácií vidno, ako musel Lanson zápasiť o presadenie metodického prístupu k disciplíne. Iste nie je málo vydávať takéto texty ako dokument, pretože môžu byť výrečným svedectvom vývoja literárno-historiografického myslenia. Avšak niečo živé z nich ostáva dodnes, pretože akríbia, s akou pristupoval Lanson k predmetu svojho výskumu, nie je ani v súčasnosti samozrejmosťou.