Vydavateľstvo Artforum pokračuje v sprístupňovaní diela Dominika Tatarku a po predchádzajúcich štyroch tituloch (Démon súhlasu /2009/, Panna Zázračnica /2009/, Prútené kreslá /2009/, Navrávačky /2013/) v minulom roku vyšla ďalšia kniha vášnivého rozprávača a „karpatského horala“ s názvom Sám proti noci. Rieši tak nedostatok a nedostupnosť Tatarkových diel z jeho disidentského obdobia na knižnom trhu, ktoré spôsobuje aj to, že na diela sa stále vzťahujú vlastnícke práva dedičov.

Predošlé štyri vydania v Artfore by bolo možné označiť za pragmatické (prosto odtláčajúce jedno z predchádzajúcich vydaní bez kritiky textu), posledné by mohlo byť ašpirantom na označenie vedecko-ľudové vydanie (snaha o kritiku textu bez záznamu variantných pasáží v aparáte). Pretože na rozdiel od predchádzajúceho kvarteta Tatarkových kníh v Artfore so skromnou edičnou poznámkou, v najnovšej je história textu (edičná správa Petra Zajaca) a edičného ustaľovania textu (redakcia textu vypracovaná Zuzanou Mojžišovou) popísaná o čosi podrobnejšie. Rozsiahlejšie komentovanie genézy textov a osudov prezentovanej publikácie sa manifestovalo aj posunom názvu od edičnej poznámky k edičnej správe a pridaním časti o redakcii textu. Na slovenské pomery je tento typ knihy vybavený nebývalým rozsahom edičného komentára. Túto nevyhnutnosť zapríčiňujú aj zložité osudy Tatarkových textov (samizdatové vydania doma i v zahraničí, spracovanie do textovej podoby z magnetofónovej pásky, ale aj vlastnícke práva, ktoré brzdia výskum textov).

Informovanie v edičnej správe je však v súlade s peripetiami textov trochu zmätočné, „rozpustené“ v texte tak, že pre čitateľa, ktorý nemá k dispozícii spomínané textové pramene, je zložité sa v edičnej správe orientovať, stráca prehľad, o ktorom textovom prameni sa hovorí. Pokúsim sa teda zrekonštruovať a načrtnúť situáciu a popísať pramene zmieňované v správe. Pracovne označím pramene A, B a C.

Prameň A. Konvolút originálnych textov na 578 listoch (v štvrtom riadku správy hovorí P. Zajac o 578 textoch), ktorých pôvodcom bol fyzicky Dominik Tatarka. Tie sa dostali koncom roku 1976 k Jánovi Mlynárikovi (ktorý s nimi pracoval v archíve Národného múzea v Prahe), no už v roku 1978 sa vrátili naspäť autorovi. Keďže v máji 1979 Dominik Tatarka odňal Mlynárikovi splnomocnenie byť editorom jeho diela, ktoré mu predtým udelil, Mlynárik pravdepodobne už s týmito originálmi potom nedisponoval. Jeho neautorizované vydávanie Tatarkových diel sa teda muselo odohrávať z iných prameňov.

Prameň B. Excerpčný zošit so 112 stranami, ktorý si Mlynárik zhotovil z originálnych Tatarkových textov. Podľa všetkého pritom aj selektoval („Pochopil som, že nemôžem postupovať klasickou metódou excerpcie historika, že nemôžem narušovať autentický text, ktorý mal mnoho stránok podtextu a významov. Preto tie časti, v ktorých boli spomenuté autobiografické, ale i axiologické záznamy, som si excerpoval vcelku“; Mlynárikova stať Čosi z Tatarku sa zatúlalo do Prahy, s. 94), ustálil teda neautorský tvar. Neskôr zošit vyviezol do Nemecka a z neho podľa informácie na s. 118 postupne vydával trilógiu Písačky, Sám proti noci a Listy do večnosti.

Prameň C. Mlynárik poslal Sabine Bollack texty s komentárom v sprievodnom liste: „Sú to fotokópie, z ktorých Binarovi prekladali, nemám lepšie“. P. Zajac tu pomerne nešťastne hovorí o tom, že Mlynárik jej posiela „slovenský originál Sám proti noci“ (s. 122). Ak to boli v skutočnosti fotokópie, ide o ďalší prameň. (Nie je to bezvýznamná skutočnosť, lebo aj technické zhotovovanie kópií môže zlyhať, čo by mohlo spôsobovať odchýlky od prameňa B, napr. pri faksimilnom vydaní Slezských písní chýbal básni Z Ostravy do Těšína posledný verš. Navyše by pri spomínanom číslovaní na zadnú stranu mohlo prísť k mýlke.) Najskôr si Mlynárik ponechal prameň B a pre prekladateľov Binarovcov zhotovil fotokópie, ktoré neskôr poslal ako prameň C Sabine Bollack.

Prameň A je zrejme dodnes v držbe Tatarkových dedičov (Oleg Tatarka z neho vydával Písačky pre milovanú Lutéciu /2013/). Prameň B bude azda ten, ktorý je v terezínskom archíve Jána Mlynárika. No z edičnej správy to nie je tak celkom nepochybné, pretože zmienku o terezínskom archíve prvýkrát P. Zajac použije na s. 118 tesne po Mlynárikovej citácii, vzťahujúcej sa na prameň A („vo viac ako 90 % ide…“, Čosi z Tatarku sa zatúlalo do Prahy, s. 93). To prirodzene navodzuje dojem, že v Mlynárikovom archíve je prameň A. A až v nasledujúcom odseku P. Zajac referuje o prameni B. Prameň C (fotokópia prameňa B) mala dlhé roky Sabine Bollack a v roku 2013 ho ponúkla vydavateľstvu Artforum. Lenže na s. 123 sa hovorí, že „Mlynárikov slovenský strojopis textu Sám proti noci poskytla Sabine Bollack v roku 2013 vydavateľstvu Artforum“. Bol to teda strojopis alebo fotokópia strojopisu (a je to problém rozpoznať)? K takejto interferencii dochádza v texte P. Zajaca viackrát. Práve preto – ak je prameňov viac či dokonca podobnej povahy – by bol užitočný dôraz na technické vypracovanie, jednoznačné a stabilné označenie prameňov.

Na takúto rekonštrukciu musí čitateľ vynaložiť enormné úsilie. Možno sú niektoré z týchto mojich otázok a poznámok zbytočné a P. Zajac by ich vedel rýchlo rozptýliť, no odpovedať na ne mala už edičná správa.

***

Problematická je už autenticita prameňov a z nich vyplývajúci výber východiskového textu. P. Zajac aj Z. Mojžišová ako základ novej edície jednoznačne diskvalifikovali Mlynárikom nanovo prekomponovaný text trilógie Písačky z roku 1998. (Aj názov Sám oprôť noci je odmietnutý ako Mlynárikov, no titul Sám proti noci nie je sproblematizovaný, hoci bol tiež vymyslený ním.) Viacero indícií však nepriamo napovedá, že Tatarkov originál nie je dostupný (napr. vyjadrenie, že Mlynárikov „strojopis možno pokladať za dostupný slovenský originál textu“; s. 123), aj keď príčiny jeho nedostupnosti nie sú priamo vyslovené. Prameň B, prameň C aj Písačky (1998) sú očividne neautorské konštrukty, ale B je chronologicky prvotný. Kompozičný akt Mlynárik vykonal už pri zostavovaní prameňa B z prameňa A (veď excerpoval). Preto prameň B a následne prameň C, z ktorých jeden tvorí základ vydania v Artfore, nemusí byť v konečnom dôsledku oveľa „dôveryhodnejší“ než Písačky z roku 1998. A bez porovnania s prameňom A si ťažko domýšľať, čo všetko s týmito textami mohol Mlynárik ešte urobiť, keďže im sám autor (okrem knižočky V ne čase) nedal žiadnu ucelenú podobu.

Na pamäť zúčastnených osôb sa nemožno spoliehať, treba sa opierať o pramene a ich porovnanie. P. Zajac konštatoval, že text strojopisu (alebo fotokópie?) Jána Mlynárika (ktorý bol donedávna vo vlastníctve Sabine Bollack), preklad Sám proti noci manželov Binarovcov (tu treba prihliadať aj na špecifickosť umeleckého prekladu) a príslušný text v Písačkách (1998) nie sú totožné (s. 123). Odchýlky medzi českým prekladom Sám proti noci a jedným z prameňov B alebo C (z jedného z nich malo prvé, české vydanie vychádzať), by sa dali vysvetliť napr. intervenciou prekladateľov. Ale ako možno vysvetliť odchýlky medzi prameňom B a jeho údajnou fotokópiou, prameňom C (s. 124)? A ak nie je prameň C fotokópiou, ako potom vznikol? Je výsledkom ďalšieho kompozičného preskupovania Mlynárika? Textologická interpretácia ich vzťahu by mohla byť prínosná.

Z. Mojžišová teda hovorí, že text predkladanej edície vychádza na základe „pôvodného strojopisu Jána Mlynárika“ (s. 127) – mal by to byť prameň B. P. Zajac zase hovorí, že „východiskom je strojopis textu Sám oprôť noci, ktorý poslal Ján Mlynárik v roku 1986 Sabine Bollack“ (s. 123), ktorá ho poskytla v roku 2013 vydavateľstvu Artforum (to by mal byť prameň C). Ako to, že sa pôvodca edičnej správy a redaktorka textu nezhodujú? Postupovali nejednotne, alebo sa iba nepresne vyjadrili? Ak P. Zajac avizoval, že pramene B a C sú odlišné, prečo potom dostal, ako sa zdá, prednosť ako východiskový text prameň C, ktorý je údajne len kópiou predchádzajúceho prameňa B, na dôvažok odlišnou? Čo sankcionuje prameň C na úkor prameňa B, keď prameň C by mal vychádzať z prameňa B?

Edičný výkon je vždy interpretáciou. Mlynárik vnášal svojím ustaľovaním textu do publikačnej podoby svoju interpretáciu Tatarkových ešte „surových“ textov, vlastne interpretáciu zakladajúcu. Napokon, každý vydávaný text aj dnes prechádza redakčnou úpravou. Až také dielo začína po prvýkrát sociálne fungovať, vstupuje do povedomia čitateľskej obce, a to je nezanedbateľný fakt. No Mlynárikom ustálené texty evidentne neboli Tatarkom autorizované. Preto musíme chtiac-nechtiac akceptovať dielo, ktoré je edičnou interpretáciou vydavateľa, resp. je teoretická možnosť vrátiť sa k pôvodnému Tatarkovmu rukopisu či strojopisu. Za týchto okolností a podľa informácií ponúknutých v edičnej správe sa mi ale ako východiskový text javí najvhodnejší prameň B.

Je evidentné, že texty neprešli zvyčajnou redakčnou úpravou (vidno to na opakovaní niektorých pasáží, ktoré akiste nemalo vážnejší kompozičný zámer, napr. na s. 26 a 89). Pravdaže, robiť to posthumne by bolo veľmi sporné, preto treba oceniť snahu o zachovanie vernosti východiskovému textu. Pochybnosť, či bol zvolený adekvátne, však zostáva. No nech by v tomto prípade bol text vydaný akokoľvek, vždy by vyvolal otázky o oprávnenosti jeho edične ustáleného tvaru. Keďže už prvý text je editorským výtvorom Jána Mlynárika, dosiahnuť optimálne riešenie je problematické, ale prísť k nejakému riešeniu bolo potrebné. Ak to bude možné, v budúcnosti sa bude treba vrátiť k Tatarkovým originálnym rukopisom a strojopisom a preskúmať Mlynárikov vplyv a prínos na podobu knižných prezentácií Tatarkovej samizdatovej tvorby.

To, že texty neprešli redakčnou úpravou, ktorá by bola následne schválená autorom, sťažilo jazykové spracovanie textu. Editori teda stáli pred otázkou či a ako intervenovať do textu. Rozhodnutie obmedziť rozsah intervencií je dobré, mieru invazívnosti však bez východiskového textu recenzent nemôže posúdiť. Ak ale v dobrej viere nepredpokladáme, že by Z. Mojžišová ako jazyková redaktorka v textoch prehliadla viacero chýb, zrejme bolo jej úmyslom ponechať im okrem osobitého autorského idiolektu aj „surový“ tvar, ktorý vytvára dojem spontaneity, chvatného písania.

Niektoré vzťahy (Oľga Kovačičová, Naďa Köhlerová, Natália Ivančová-Vadlejchová) P. Zajac naznačil v edičnej správe, ale množstvo Tatarkových alúzií a narážok zostalo nevyužitou možnosťou (autor diela Svedectvo o slovenskom (sic!) národnom povstaní, ironicko-hravé Ocelík, epizódy s Bednárom či Mináčom, ktoré vysvetľuje Mlynárik v knihe Spod divadelných kulís na parlamentnú tribúnu /2014/ atď.), ktorá sa mohla uplatniť v komentároch, prípadne v slovníčku, aký zostavil pravdepodobne Oleg Tatarka pre Písačky pre milovanú Lutéciu. Podobu vydávania (nielen) Tatarkových kníh určujú aj ekonomické činitele. Nateraz teda musíme byť za toto vydanie, sprístupňujúce Tatarkov ťažko dostupný text, vďační.