V edícii slovenskej pobočky vydavateľstva Slovart Lyrika 20. storočia po predchádzajúcich antológiách (Beatnici, Ruská moderna, Ruská avantgarda, Stredoeurópska moderna) vyšla antológia Poetismus. Na rozdiel od ostatných vydaní edície je osobitosťou tohto zväzku, že sú v originálnom, českom jazyku, takže sa prekladom (takmer) nič z vlastností originálu nestráca. Po dvoch antológiách Poetismus (eds. Květoslav Chvatík a Zdeněk Pešat, Odeon 1967) a Magická zrcadla (eds. Marie Kubínová a Václav Kubín, Československý spisovatel 1982) mala táto „štvorcová“ antológia príležitosť poskytnúť pre slovenského a českého čitateľa zaujímavý pohľad takpovediac „zvonka“, pretože jeho zostavovateľkou je nemecká slavistka Jeanette Fabian. A ďalšou výhodou je, že je to prvá antológia poetizmu po roku 1989 a mohla sa tak oslobodiť od ideologicky zaťaženého výkladu, ktorý bol citeľný najmä v texte Marie Kubínovej.

Je prirodzené, že prítomná antológia sa nemôže vyhnúť porovnávaniu s predošlými dvoma spomínanými publikáciami. Úvodná štúdia uvádza čitateľa iba do literárnohistorického kontextu, v ktorom sa poetizmus kreoval, a aj to príliš skromne. Aj medailóny autorov, ktoré boli k textom či ilustráciám pripojené, si museli vystačiť s príliš striedmou faktografiou. O kulminácii smeru, jeho rôznych podobách a jeho postupnom podliehaní regresu až k svojmu zániku, resp. prechodu k surrealizmu nechala potom zostavovateľka „hovoriť“ umelecké texty, dokumenty a manifesty aktérov hnutia, takže tie si musí čitateľ vyvodiť sám. V postupnom radení svojich kapitol – II. Fáze prepoetismu (1920–1923), III. Manifestace a umělecká praxe poetismu (1924–1927), IV. Vrchol a konec poetismu (1927–1932) – antológia zobrazuje približné kontúry smeru, jeho vývoj a vnútorné premeny, umelecké konkretizácie programu, teoretické uvažovanie o tvorbe, ale aj jeho výtvarné konkretizácie. Kontroverzným sa tu javí termín prepoetizmus – bez rozlišovania zahŕňa pod jediný strešný pojem rôznorodé dobové tendencie z počiatku tretej dekády 20. storočia (senzualizmus a vitalizmus, civilizačná poézia, proletárska poézia, naivizmus atď.) Snahou o postihnutie chronologického vývoja sa podobá (hoci trochu sploštene) „odeonskej“ edícii, ale svojím rozsahom a charakterom sa viacej približuje k Magickým zrcadlám. Z predstaveného spektra autorov (Vítězslav Nezval, Jaroslav Seifert, Jiří Wolker, Karel Schulz, Artuš Černík, František Halas, Konstantin Biebl, Vilém Závada) najväčší priestor dostali texty štvorice Nezval, Seifert, Biebl a Halas. Na rozdiel od predchádzajúcich antológií editorka uverejnila aj trojicu básní Jiřího Wolkera ako súčasť fázy prepoetizmu, ale zato vynechala viacerých autorov, ktorí sa podieľali na jeho fungovaní, alebo ním boli zasiahnutí (V. Holan, J. Fučík, E. F. Burian atď.).

Samozrejme, antológia nemôže už zo svojej povahy byť vyčerpávajúca. No tiež nepredstavuje poetizmus v takom rozsahu a tak komplexne, ako predošlé dve antológie (a najmä tá „odeonská“). Sústreďuje sa na jeho literárne prejavy, v súlade so zameraním edície na prejavy básnické, resp. ešte užšie na „zásadní lyrická díla poetismu“ (s. 12). Preto sa do nej nevmestili texty básnikov staršej generácie, ktorí do svojich poetík absorbovali výdobytky poetizmu, vynechané boli (až na Nezvalov Falešný mariáš) aj jeho prozaické (Vladislav Vančura, Karel Konrád, Karel Schulz atď.) či dramatické realizácie (najmä dvojice Voskovec a Werich). Nenašiel sa tu priestor pre viac ako akcesórne prvky, akými boli v Chvatíkovej a Pešatovej antológii ukážky umenia, ktoré vplývalo na poetizmus (obrazy Henriho Rousseaua či architektúra Le Corbusiera a pod). Editorka nezaznamenala ani sugescie poetizmu na slovenských básnikov, aj keď tie nemali ani tak ideové, ako skôr poetologické konzekvencie.

Východiskový text je označený zakaždým pripísanou bibliografickou poznámkou. Nie je ale zrejmé (a ani to nie je nikde vysvetlené), podľa akých kritérií bol východiskový text zvolený a čo tým editorka chcela dosiahnuť, keďže raz bol vybraný z časopisu, inokedy z prvého knižného vydania, alebo z neskoršieho vydania diela. Ak som v úvode povedal, že sa takmer nič z pôvodných vlastností textov nestráca, musím toto tvrdenie vysvetliť: slabinou je práve občasné mechanicky zjednotené prepísanie graficky štylizovaného textu, čím je typografická mnohotvárnosť poetistických textov zjednodušená a ochudobnená (pri niektorých textoch to rieši faksimile). A tiež je škoda, že Fabian nezaradila aj kritické reflexie a sprievodné dobové ohlasy (tak ako to bolo v predchádzajúcich antológiách edície s výnimkou Stredoeurópskej moderny), ktoré by neškolenému čitateľovi uľahčovali orientáciu v tvorbe autorov (mnoho o nej nebolo ani v medailónoch). Kniha je vybavená až príliš stručným kalendáriom vývoja smeru (V. kapitola), ktoré sa rozsahom a obsahom ani len nepribližuje kalendáriám predchádzajúcich dvoch antológií. V VI. kapitole Vybraná literatura k tématu sa editorka orientovala prevažne na „ponovembrové“ práce viažuce sa k poetizmu, ale chýbajú zase niektoré zásadné práce z predchádzajúceho obdobia. Navyše je bohato dotovaná obrazovým materiálom (karikatúry, obálky zbierok, časopisov a zborníkov, ilustrácie, plagáty, fotografie, faksimile textov), ale kvalita jeho reprodukcií je na mnohých miestach na nízkej úrovni.

Antológia teda nepriniesla nič prevratne nové, viac či menej iba upevnila tradovaný obraz o poetizme, hoci ten tu nie je tak jemne odtieňovaný. Editorka sa skôr sústredila na jeho reprezentatívne jadro, v obmedzenom rozsahu zreprodukovala výsledky predošlých antológií, a jej najväčším prínosom je, že zapĺňa vákuum takéhoto typu publikácie na knižnom trhu. Väčšie ambície evidentne ani nemala a svoje potencionálne výhody (pohľad „zvonka“ a po roku 1989) nevyužila.